Demografický vývoj

Demografický vývoj Lekároviec možno sledovať od roku 1427, keď tu podľa daňového súpisu bolo zdanených 16 port, Čo v tom čase predstavovalo 16 poddanských usadlostí, spravidla obhospodarovaných jednou rodinou. Sedemnásta bola nezdanená richtárova. Slovom porta, z latinského brána, sa označovala usadlosť, z ktorej sa odvádzala daň kráľovi, teda ucelené hospodárstvo s domom, dvorom, hospodárskymi budovami, záhumním a záhradou v dedine, ku ktorej prislúchali v tom čase pomerne rozsiahle polia a lúky v chotári. Ich rozsah bol v danej obci rovnaký a predstavoval taký kus pôdy, ktorý zabezpečil vyžitie celej rodiny a nadprodukciu, ktorú musel poddaný odviesť vo forme daní a dávok. Keďže to záviselo od bonity pôdy a klimatických pomerov, v rôznych regiónoch krajiny boli rozmery poľností rozličné. Poddaní, ktorí nemali žiadne stavovské práva, tieto usadlosti nevlastnili, iba dedične užívali. Ostávali vlastníctvom zemepána, pod právomoc ktorého poddaný patril do tej miery, že zemepán mal právo zasahovať aj do jeho osobných a súkromných záležitostí. Poddaných zaťažovali tri druhy feudálnych povinností: peňažné, odvádzané vo forme daní (kráľovských, stoličných, vojnových, mimoriadnych), naturálne (odovzdávanie desiatku z úrody cirkvi, deviatku zemepánovi, odvody štátu, vydržiavanie prechádzajúceho vojska, povinné dary zemepánovi pri jeho rodinných príležitostiach, pohostenie jeho sprievodu) a robotné (predpísaný počet dní odpracovaných na panskom - robota, nariadené furmanky, práce na údržbe ciest, mostov, budov) atď. Okrem poddaných sedliakov časť dedinského obyvateľstva tvorili želiari - mali spravidla dom, ale nie usadlostnú pôdu, prípadne iba v drobných výmerách pod 1/4 porty, žili z nádennej práce, chovu dobytka a podobne. Podželiari a sluhovia spravidla nemali vlastnú domácnosť, bývali u cudzích. Pravda, skladba vtedajšej dedinskej spoločnosti bola omnoho pestrejšia. Patrili k nej napr. kuriálni želiari, slobodníci - libertíni, z ktorých sa o. i. regrutovali služobníci Šľachty, hajdúsi, "pismáci" znalí písma, nájomcovia, remeselníci, mlynári atď. V stredovekých dejinách našej obce však údaje o nich nemáme. Pripomeňme však, že porty sa v pôvodnom rozsahu dlho neudržali. Veľmi skoro došlo k ich deleniu na polovičné, štvrtinové a menšie. Nebol to iba dôsledok narastania počtu obyvateľstva. Takýto stav dobové súpisy zaznamenávajú aj v časoch jeho úbytku. Do určitej miery to spôsobovala skutočnosť, že z menších usadlostí sa pôvodne neodvádzala štátna daň, a tak z nich mohol mať väčší úžitok zemepán, preto proti drobeniu neprotestoval. Začiatkom 17. storočia na 1 portu pripadali spravidla už až štyri domácnosti.

K roku 1567 je takéto delenie doložené aj v našej obci. Daň kráľovi odviedli iba z troch port, na ktorých žili po dve sedliacke domácnosti, čiže šesť rodín. Siedmou bola rodina richtára, štyri rodiny boli želiarske, teda štátnu daň neodvádzali. Spolu tu žilo 11 rodín. V urbári (spísaný súhrn povinností poddaných) z roku 1566 sa zachovali aj mená štyroch gazdov z našej obce, ktorí patrili leleskému prepošstvu. Boli nimi Martin Marcin, Lukáš Strog, Ján Kontra a Martin Filep. Okrem povinnej roboty odvádzali premonštrátom trikrát do roka - na Vianoce, na sv. Juraja a na sv. Michala 6 denárov, 1 chlieb a 1 sliepku. Okrem nich v tom čase premonštráti u nás (pravdepodobne v ľavej časti obce) vlastnili dva opustené domy, jednu zničenú usadlosť (dom aj hosp. staviská), lúku a 10 jalovíc, o ktoré sa starali uvedení sedliaci. (Urbáre 1959).

K roku 1588 súpis vykazuje pomerne značný pohyb obyvateľov. Napočítali tam už 31 domácnosti, ale daň vybrali iba z dvoch a štvrť porty, lebo 15 domácností bolo želiarskych, sedem si stavalo domy, preto boli od dane oslobodené, jedna bola richtárova, jedna obhospodarovala pol porty a sedem po štvrť porty s hradom Nevické (Uličný, F. 1995). Užský hrad sa stal, podobne ako bolo voľakedajšie hradisko strediskom slovanskej hradskej župy, centrom kráľovského Užského komitátu s funkciou administratívnou, politickou i obrannou. Komitéty boli vyššími útvarmi správy, kde boli aj najvyššie funkcie župan - comes a jeho zástupca ispan - kráľom menovaní a kráľovi podriadení. Až neskôr sa, v dôsledku narastania vplyvu šľachty na politicky život krajiny, komitáty, medzi nimi aj Užský, menili na samosprávne organizácie šľachty - Šľachtické stolice, v podstate v tých istých hraniciach.

Užský komitát, neskôr stolicu, po r. 1850 župu (Comitatus Unghvariensis, Comitatus de Ung, Ungvár vármegye) ohraničovali na severozápade, severe a severovýchode horské hrebene, na juhu a západe vodné toky. Na severe bola hranica stolice totožná s hranicami Uhorska, na východe susedila so stolicami Berežskou a Sabolčskou, na juhu a západe so stolicou Zemplínskou. Väčšiu časť územia, ktoré malo rozlohu asi 3.270 km2 pokrývali lesy.

Uhorskí králi od konca 12. storočia obdarovávali majetkami Užského komitátu, podobne ako v iných častiach krajiny, verných služobníkov, najmä šľachticov, za rôzne zásluhy, čím si ich ešte viac zaväzovali. Boli medzi nimi Šľachtici cudzí, z iných komitátov, ale aj časť domácich zemanov, zväčša hradníkov - iobagiónes Užského hradu, neskôr aj ich potomkov. Títo muži s vojenskou alebo služobníčkou povinnosťou na území hradného panstva Uh od začiatku obhospodarovali určité zverené pozemky, ale nemali právo ich predať, darovať a pod. Úplné vlastnícke právo získali až donáciou - keď im kráľ pozemok daroval, čo sa spravidla aj právne upravilo darovacou listinou. Jedným z takýchto zemanov bol pravdepodobne aj zakladateľ Lekároviec - zeman Lekart. Podľa predpokladu, dostal územie, na ktorom si postavil svoju kúriu - obytnú budovu s hospodárskymi staviskami v druhej polovici 13., najneskôr začiatkom 14. storočia (Uličný, F. 1955, s. 136). Tento muž bol slovenského pôvodu, o čom svedčí jeho meno. Má starobylý slovanský koreň, pretože v roku 1599, teda o 11 rokov, stálo v obci 32 poddanských domov (Uličný, F. 1995). Možno však predpokladať, že tu stál aj aspoň jeden dom vyhradený pre zemepána, resp. jeho správcu, mohli tu byť aj rozostavané domy. V domácnostiach s patriarchálnymi tradíciami bývali najmenej tri generácie: starí rodičia, rodičia v produktívnom veku a ich deti. V každej teda možno počítať priemerne s najmenej šiestimi osobami. Podľa toho mohlo na konci 16. storočia Lekárovce trvalo obývať okolo 200 osôb. Na tie časy to bola veľká dedina. Priemerné užské dediny mali v tom čase 11-20 zdanených domov.

Sedemnáste a začiatok osemnásteho storočia však priniesli aj našej obci priveľa útrap. V priebehu 107 rokov Habsburskou monarchiou, sužovanou neustálymi tureckými vojnami, otriaslo aj päť po sebe nasledujúcich povstaní uhorskej šľachty proti Habsburgovcom. Najmä tri posledné, odohrávajúce sa sčasti priamo na území Užskej stolice. Povstanie Juraja I. Rákociho (Rákoczy) v rokoch 1643 - 1645, Imricha Tókólyho v rokoch 1678 - 1687 a Františka II. Rákociho v rokoch 1703 -1711. Rabovanie a vraždenie prechádzajúcimi soldateskami oboch bojujúcich strán, epidémie spravidla sprevádzajúce vojnové udalosti, vrátané najstrašnejšej z nich - moru, živelné katastrofy, hlad a neznesiteľná bieda spôsobili, že v tom čase v župe okolo desať dedín zaniklo a mnoho ich bolo spustošených. Prudko klesol aj počet obyvateľov. Tento stav sa odrazil aj v Lekárovciach, ktorými v tom čase po ľavom brehu prechádzala cesta z Užhorodu cez Jovru ďalej do Bajan, Stretavy a Michaloviec. Na úrovni našej obce sa na túto cestu napájali cesty z Palova (dnes na Ukrajine) a Maťoviec. Cez Lekárovce teda zákonite, najmä cez ľavú časť obce, prechádzali vojská, pred ktorými sa okrem lesov nebolo kam ukryť. Preto neprekvapuje, že súpis z roku 1715 zaznamenal len 7 sedliackych domov, hoci je neúplný a je možné, že ich bolo o dom-dva viac. V roku 1786 však Kráľovská štátna komora vlastnila v Lekárovciach už 35 sedliakov, dvoch želiarov a dvoch podželiarov (Databanka ZM). V nasledujúcom storočí vďaka pokojnejšiemu obdobiu, počet obyvateľov plynulo narastal. V roku 1828 už v 143 domoch bývalo 948 obyvateľov. Napriek stratám na životoch, spôsobených cholerovou epidémiou v roku 1831, do roku 1896 počet obyvateľov vzrástol na 1453. V ďalších rokoch sa demografická úroveň pohybovala v priemere okolo 1400 obyvateľov, pričom najvyšší stav pred vznikom ČSR dosiahla v roku 1910, keď tu žilo 1490 obyvateľov. Ich úplne najvyšší počet štatistiky zaznamenali v roku 1961, keď obec trvalo obývalo 1511 ľudí. V roku 1970 bol počet Lekárovčanov už znova nižší - 1477. Aj v nasledujúcich rokoch úbytok občanov pokračoval z rôznych dôvodov. Časť občanov odchádzala za prácou, mnohí mladí nachádzali uplatnenie mimo obce a keďže pomerne ľahko získali po pracovnom zaradení byty, dávali prednosť bývaniu v mestách. Podľa sčítania v roku 2001 žilo v obci 1047 Lekárovčanov v 377 domoch. Konfesionálne zloženie: 514 rím.kat, 462 gr.kat, 30 ref.kresťanov, 10 pravoslávnych, 8 ev. a.v., 4 jehov., 6 iné, 13 bez udania vierovyznania.

Život obyvateľov obce bol od počiatku spojený s poľnohospodárstvom. V časoch pred vznikom dediny jej chotár pokrývali nížinné lesy. Tie boli postupne premieňané na ornú pôdu, lúky a pasienky. Prvým pracovným postupom bolo žiarenie - po vyrúbaní spravidla takých stromov, ktoré potrebovali ako materiál, sa les vypaľoval, nezhorené pne sa klčovali, plochu nechali zarásť trávou, tú znova vypálili. Takto získanú pôdu - "novinu" stačilo spočiatku skypriť motykou alebo radlom bez obracania. Siali na ňu spravidla ovos a proso bez hnojenia. Po 2 - 5 rokoch sa pôda vyčerpala. Potom sa nechala na niekoľko rokov ako prieloh, chrasť. V ďalšej fáze sa na pôde hospodárilo tzv. dvojpoľným systémom, pri ktorom obec roľníkom určovala prieloh k obrábaniu, druhá časť sa nechala ležať úhorom. Nasledujúci trojpoľný systém už bol efektívnejší. Polia sa rozdelili na tri diely, kde sa v rovnakých intervaloch striedali oziminy, jariny a úhor. Napokon nastupoval bezúhorový, najprogresívnejší systém s priamym alebo nepriamym hnojením. V okolí našej obce sa nachádzalo pomerne veľa lesov ešte v 18. storočí. Južne od Uhu sa tiahol pás lesa, nazývaný Balocz liget od Maťoviec a Vojkoviec po Pavlove a ďalej, z ktorého dodnes ostal iba hájik pri Krtove. Západne od Lekároviec sa miestami dotýka až Uhu a cesty. Severne od obce bolo viac ornej pôdy, pretože medzi pravým brehom Uhu, Bežovcami a Záhonom sa už súvislý les nenachádzal. Zachoval sa iba v podobe neveľkého trojuholníka, cez ktorý prechádzala cesta z Lekároviec do Bežoviec. Západne od neho, za úzkym pásom polí, opäť nastupoval súvislý lesný masív uprostred ktorého ležali Pavlove, Vysoká n. U., Tehyňa, Stretava a ďalšie. Za zmienku stojí aj skutočnosť, že Uh od úrovne Pavloviec netiekol dnešným korytom, ale severnejšie. Rozvetvoval sa na množstvo ramien v pavlovských lesoch a až na úrovni Stretavy sa prudko obrátil k juhu (Databanka - Mapa 1782).

Roľníci v našich končinách pestovali najmä ovos, raž, proso, jačmeň, menej pšenicu, zo strukovín najmä bôb a hrach, zo zeleniny kapustu. Až v 19. storočí sa rozšírilo pestovanie kukurice a zemiakov, o niečo skôr pestovanie fazule. Na zhotovovanie odevov z domácich tkanín pestovali viac konope ako ľan. Chovali hovädzí dobytok, kone, ošípané, ovce i kozy, z hydiny husi, sliepky i kačice. Ako ťažnú silu pre poľné práce používali voly, na furmanky (bohatší) kone. Najrozšírenejším jedlom v minulosti boli obilné kaše, občas ochutené medom. Zrná mleli v ručných žarnovoch, pri väčších množstvách v mlynoch. Prechodom ku chlebu boli pečené kaše, nekvasené posúchy, lokše, až neskôr postupne kvasené výrobky. Z múky a chlebového kvasu si dorábali nápoj - kyseľ. Domáckym spôsobom si dokázali vyrábať celý rad mliečnych výrobkov od kyslého mlieka po syr. V kuchyni používali okrem bravčovej masti jedlý olej z ľanu. Dnes je tomu ťažké uveriť, ale pred objavením Ameriky a ešte dlho po ňom, kým sa udomácnilo pestovanie odtiaľ dovezených plodín (zemiaky, kukurica, fazuľa, tekvica, paradajky, paprika ...) naši predkovia nepoznali ani také, neskôr ľudové jedlá, ako "Hičkoše" zo zemiakov a múky, fazuľovou, zemiakové placky či "zameška" a na desiatky spôsobov upravené zemiaky.

Výrazné zmeny v živote obyvateľov Lekároviec, tak ako v ostatných častiach krajiny, prinieslo 19. storočie. V jeho prvej polovici krajinu postihla veľká epidémia cholery r. 1831. Zároveň sa stala jedným z podnetov mohutného povstania, ktoré vošlo do dejín ako Východoslovenské roľnícke povstanie. Epidémia si vyžiadala desiatky obetí aj v našej obci, ale povstanie ju obišlo. V pokoji prežila aj revolučné roky 1848/49, ktoré priniesli ľudu celého Uhorska oslobodenie z poddanstva. Bývalí poddaní sa osobnoprávne i majetkovo­právne stali formálne rovnoprávnymi s ostatnými občanmi štátu.

Akousi nepísanou, ale z pokolenia na pokolenie ústnou tradíciou zachovávanou kronikou, dokladajúcou význam poľností pre našich predkov sú chotárne názvy. V našej obci sa ich zachovalo nemálo. Môžeme ich rozdeliť do niekoľkých skupín: Spomienku na pôvodný les alebo pozemok, z ktorého bola poľnosť upravená uchovávajú názvy Ortaše - klčovisko lesa, Polanky - polianky, miesta po vyklčovanom lese, Bodoky - bodliače (?), Písky - piesky, Kertalky, Za kertami - blízkosť záhrad, Brehová, Vyšný Breh, Nádadok - tŕstie (?). Delenie pozemkov pripomínajú Falatky - kúsky, Malé pole, Stredné hony, Predné lúky, Zadné lúky, Malé lúky, Pridatky. Rozmery poľností uchovávajú Trikorcové, Polpiata. Zemepánov a iných majiteľov pripomínajú Panská lúka, Švábsky (nemecký?), Berčeničky, Panský stavík, Fedorky, Geľatičky. Polohu k obciam majú v sebe zakódované Botfalská, Maľovská, Pavlovsky. Stavík a Stavičné lúky naznačujú, že tu mohol byť nejaký vodný náhon. Krásny názov Staré lúky nepotrebuje žiadne vysvetlenie - lúky tam boli zrejme skôr ako všetky ostatné, ide o prastarú časť chotára. Na Bradliskách sa možno ukladali stohy slamy. Arendášky boli niekedy v prenájme. Molič možno pripomína miesto prastarého kríža, ale môže v sebe skrývať aj celkom prozaické pomenovanie zamokreného miesta. Lopoňagy tiež ponúkajú niekoľko možných vysvetlení - mohli tam rásť tekvice, mohlo tu dôjsť ku krádeži, ktorú si ľudia dlho pamätali, ale mohol to byť aj prastarý cintorín. Ťažko sú dnes vysvetliteľné aj názvy Ľutovky, Abraň, Naraše, Tovčíky, Šutovky a Koporky. V niektorých prípadoch možno ešte starí pamätníci tento výklad spresnia alebo opravia. V každom prípade sú chotárne názvy tiež časťou histórie, ktorá by mala byť uchovaná. Ešte treba spomenúť, že poľnohospodársky charakter obce v 19. storočí rešpektovalo aj obecné pečatidlo, ktoré v kruhopise "Petset Lakarty" znázorňovalo kráčajúceho muža s kosou na pleci.

Stredoveké Lekárovce vznikli na spôsob potočnej radovej dediny. S tým rozdielom, že usadlosti si obyvatelia nevytvárali popri potoku, ale po oboch stranách rieky. Dnes majú ráz skupinovej cestnej obce. K zmene došlo až v 18. storočí a spôsobila ju samotná rieka Uh.

Už sme spomínali, že obec je s ňou úzko spätá už od nepamäti. Za priaznivých okolností poskytovala dostatok vody pre hospodárstva. Šašinu z mŕtvych ramien ľudia využívali na pokrývanie striech, plietli z nej rohože, podstielali ňou dobytok. Vŕbové prútie využívali na spevňovanie hrádzí, na ploty, košiny vozov, koše a podobné výrobky. Rieka umožňovala Lekárovčanom spestrenie jedálneho lístka rybami. Získali preto značnú zručnosť v lovení rýb za normálneho i zvýšeného stavu vody, v každom ročnom období, vrátane pri love spod ľadu. Poznali mnoho spôsobov lovu, čo je sčasti zdokumentované aj v zbierkach múzea.

Rieka však spôsobovala aj značné škody pri záplavách, ktoré sa vyskytovali dosť často napriek tomu, že obyvatelia sa snažili pred nimi chrániť už v dávnych dobách stavaním hrádzi. Najstarší historický záznam o ničivej sile Uhu nám zanechal významný slovenský vedec Matej Bel, vo svojom slávnom diele Necítia Hungariae novae, vo zväzku Užská stolica, ktorý sa zachoval v rukopise. Opísané udalosti sú z obdobia okolo roku 1740. Píše: "Lekárovce ležia za Čiernou vodou, pri Uhu. Pred nedávnom tam boli dva rady domov, po oboch stranách rieky. Pred niekoľkými rokmi však Uh južnú časť podmyl. Keďže Uh nechcel pokračovať v starých brehoch, vyhĺbil si nové korytá, do ktorých vnikol. Podomlel a pohltil všetky budovy na južnej strane. Za podpory magistrátu celej stolice si obyvatelia dali záležať, aby vystavanými hrádzami prinútili rieku pokračovať v toku medzi brehmi. Vynaložili na to skutočne veľké náklady a dlhotrvajúcimi prácami dosiahli až taký stav, že nikto ani nepomyslel, žeby obec už teraz nebola bezpečná pred škodcami. Ale skutočnosť bola iná. Sotva dokončili práce, keď pritekajúce množstvá vôd pretrhli tieto mohutné hrádze a všetky nižšie položené polia boli vydané spustošeniu, na aké sa obyvatelia nepamätali. Aj v nasledujúcich rokoch polia dávali horšiu úrodu, aj sená boli slabé, pretože v tráve sa doteraz udržalo bahno a štrk. Teda čo nezničila povodeň, bolo poškodené iným spôsobom. Chotár sa naskutku z veľkej časti zazelenal vrbinami." (Bel, M. 1999).

Ešte na mape z roku 1782 (Databanka ZM) sú tieto škody badateľné. Kým na severnom brehu je jasne vyznačený popri rieke sa vinúci rad presne vymeraných ôsmich usadlostí a asi 18 domov s hospodárskymi budovami, na ľavom brehu sú vyznačené iba dve a 12 domov, ktoré inžinieri cisára Jozefa II zaznamenali, je roztrúsených poredšie. Prechod cez rieku je vyznačený od západnej časti ľavobrežných Lekároviec šikmo proti prúdu. Za zmienku stojí skutočnosť, že južne od obce kartografi zakreslili malú cigánsku osadu, označenú ako Zygeiner gasse (cigánska ulica), ktorá už dávno zanikla. Obec rástla, ľudia s vodným živlom zápasili po celé stáročia. Naučili sa s ním žiť napriek tomu, že ešte neraz pred ním museli chrániť svoje majetky, ba i životy. Len v 20. storočí sa povodne s mimoriadnou prudkosťou opakovali v rokoch 1926, roku 1947, keď zaútočili práve na Silvestra, v januári 1956 a znova v decembri 1957, keď voda strhla dva domy. Väčšiu bezpečnosť priniesla od vodného živlu obci až úprava Východoslovenskej nížiny, v rámci ktorej boli za pomoci modernej techniky výrazne spevnené aj hrádze Uhu. Regulácia toku v úseku obce bola sčasti ukončená v roku 1967. Chránila najmä najčastejšie ohrozovanú južnú stranu. Regulačné práce však pokračovali s prestávkami aj v nasledujúcich desaťročiach a vlastne musia pokračovať neustále, pretože hrozba nepominula. Ku kritickým situáciám došlo v rokoch 1977, v roku 1979, keď hladina stúpla na 885 cm, v roku 1980, kedy prvýkrát dosiahla výšku 10,7 metra. Ale ani to ešte nebol rekord. V novembri 1992 voda opäť zaplavila časť obce. Musela pomôcť armáda pretrhnutím časti hrádze. Severnej strane vtedy do značnej miery pomohol betónový múr, spevnený r. 1990. Uh pohrozil aj v roku 1998 a napriek tomu, že občania dôverujú hrádzam, jeho bezprostrednú blízkosť nikdy nepodceňujú.

Rieka však mala v živote obce aj iný význam. Skutočnosť, že ju rozdeľovala bez pevného spojenia, poznamenala do istej miery aj osobitosti vývoja oboch častí. Do polovice 20. storočia boli spojené iba plavidlom pre 40-50 osôb, obnovovaným na trovy obce približne raz za 10 rokov. Občania si ešte pamätajú mená posledných prievozníkov Pavla Ložinčáka, Andreja Frajkora, Andreja Belasa, či Michala Matejčíka. Podľa dávnej obyčaje si ich obec volila na obdobie jedného roka. Ako plat dostávali od každej rodiny osem litrov obilia ročne. Cudzí za prevezenie platili halierové čiastky. Preto má v živote obce most, faktický prvok jej jednotnosti, po stáročiach konečne vytvárajúci pevné ohnivko kompaktnej obce taký význam, že sa stal aj jej erbovým symbolom. K prvým snahám o jeho postavenie došlo už v rokoch 1925 - 1928. Realizáciu však zmarila špekulácia. S výstavbou sa začalo až v auguste 1948, keď začali rásť železo­betónové piliere. Odveká túžba občanov sa naplnila 28. januára 1951, kedy bol most odovzdaný do užívania. Do dnešných dní prešiel niekoľkými rekonštrukciami.