Historické obdobie - 1939/1945

V dôsledku Viedenskej arbitráže Maďarsku pripadla časť územia južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Dňa 14.3.1939 dochádza za známych okolností k vyhláseniu Slovenského štátu. Maďarsko ho oficiálne uznalo, ale ešte toho dňa začalo obsadzovať celú Podkarpatskú Rus. Lekárovce sú v tomto období súčasťou Slovenska, ale v okolí dochádza k prvým konfliktom. Našu hranicu zabezpečujú iba pochôdzkové jednotky HG, finančnej stráže a četníctva. Dňa 23.3.1939 však maďarské vojská zákerne prepadli najvýchodnejšiu časť Slovenska, s cieľom postúpiť čo najďalej na západ. Lekárovce sa týmto dňom stali súčasťou Maďarska. V obci nastalo obdobie politických previerok spoľahlivosti. Na škole zaviedli vyučovanie maďarčiny v rozsahu 6 hodín týždenne. Našli sa, žiaľ, aj udavači. Mnohí obyvatelia nevinne trpeli. Pri výsluchoch mnohých týrali práve v škole. V roku 1940/41 úrady zriadili detskú opatrovňu, v ktorej sa deti od malička učili po maďarsky. Napriek viacerým zlým skúsenostiam s brutálnym vystupovaním maďarských vojsk pri obsadzovaní najvýchodnejšej časti Slovenska počas tzv. malej vojny a s pretrvávajúcim tvrdým postojom úradov voči slovenskému obyvateľstvu na okupovanom území, sa začiatkom septembra 1941 v Maďarsku vytvorila Strana slovenskej národnej jednoty. V júni 1942 zriadila svoj obvodný sekretariát aj v Sobranciach. V 18 obciach oblasti založili miestne organizácie, v ďalších 20 obciach organizačné bunky. V Lekárovciach pracovala miestna organizácia. Už v tom istom roku Lekárovčania, podobne ako občania ďalších 22 obcí okupovaného územia oficiálne prehlásili, že chcú, aby ich škola bola slovenská. V rokoch 1942 - 44 aj v našej obci niekoľkokrát vystúpili s ochotníckym divadelným predstavením členovia Slovenskej katolíckej mládeže z rôznych obcí obvodu Sobrance. V rokoch 1943/4 boli do maďarskej armády odvedení všetci muži vo veku do 50 rokov. Ich miesto na gazdovstvách museli zastúpiť ženy a deti. Aby mohli pracovať za otcov, navlečených do mundúrov nenávidenej armády, starším žiakom sa úradne skrátil šk. rok na 6 mesiacov, od 15.X. do 15.IV. Ženy nevedeli čo skôr - opatriť domácnosť, statky, pracovať na poli, či vystavať v radoch na prídelové lístky a potraviny. Ľudia čoraz viac nenávideli fašistický režim. V lete 1944 sa situácia ešte zhoršila. V južnej časti obce bolo ubytované nemecké vojsko v súkromných domoch. Obyvatelia boli pod prísnym dozorom. Začiatkom jesene začali obec ohrozovať letecké nálety. Kto nemal pivnicu, vykopal si nejaký úkryt. Na školských dvoroch občania vykopali zákopy, do ktorých sa bežali ukrývať počas náletov žiaci aj učitelia. V dôsledku toho bolo 18.X.1944 vyučovanie prerušené a obnovené až 15.1.1945. Do toho prišli októbrové dažde. Z vlhka a chladu úkrytov mnoho detí i dospelých ochorelo. Pred približujúcim sa frontom začali fašistické vojská z obce ustupovať. Úrady vyzvali občanov, aby evakuovali do južných častí Maďarska. 27. októbra 1944 o 14-tej hodine z obce odišli všetci nemeckí a maďarskí vojaci, okrem niekoľkých, ktorí sa s pomocou občanov preobliekli do civilných šiat a rozhodli sa opustiť rady armády, dezertovať. Toho istého dňa, večer okolo 18-tej hodiny, do južnej časti obce vstúpili, úprimne a nadšene vítaní, prví vojaci Červenej armády. Nasledujúceho dňa postupovali na Bajany, keď ich od Maťoviec zasiahla prudká bočná paľba. Obnovili sa tvrdé boje, počas ktorých ČA ustúpila na pravý breh. 29.X. bola ľavá časť obce opäť v rukách nepriateľa. Pravú časť, na ktorej ostal aj prievozný čln, držali v rukách sovietske vojská. Silné prestrelky trvali predlhých 25 dní. 15. novembra nemecké veliteľstvo nariadilo nútenú evakuáciu. Ale kam ujsť na tejto šírej rovine? Ľudia sa, okrem niekoľkých starcov, rozišli po okolí. Niektorí evakuovali až do Veľkých Kapušian. Nebezpečenstvo však číhalo všade. Traja z našich občanov zahynuli práve tam. Od zápalných striel horeli hospodárske staviská, delostrelelecké granáty ničili obydlia. Až 21. novembra začala ofenzíva Sovietskej armády. 22. novembra 1944 o pätnástej hodine boli celé Lekárovce konečne oslobodené. Obecná kronika uvádza mená jedenástich obyvateľov, ktorí zomreli počas vojny a ďalších jedenástich, ktorí zahynuli iba počas toho necelého mesiaca prestreliek. Pamätníci však spomínajú ešte na ďalších dvoch, ktorí zahynuli pri orbe po narazení na mínu, ďalšieho, ktorý prišiel o život počas evakuácie a troch ďalších, ktorých zabili črepiny granátov vo vlastných domoch, takže počet obetí frontu je najmenej 17 Lekárovčanov. (Obecná kronika, Kronika školy, Databanka). Koľko obetí si vybrala smrť z radov vojakov oslobodzujúcej armády, to sa už asi nikdy nedozvieme. Iba niekoľkí z nich našli miesto večného odpočinku na jednom z našich cintorínov. Nizučký rov pri pravom okraji cintorína sa tak stal symbolickým miestom, kde možno venovať pietnu spomienku všetkým, ktorí počas oslobodzovacích bojov položili svoj život v našom chotári.

Po prechode frontu si ľudia vydýchli a s vervou sa pustili do najnutnejších opráv na svojich poškodených domoch. Problémy obce však neskončili. Nebolo hospodárstva, ktoré by neutrpelo škody. Domy rozbité, stodoly spálené, škola na pravom brehu ťažko poškodená dvoma priamymi delostreleckými zásahmi a osemnástimi nepriamymi, zničená kostolná veža, ľavobrežná škola kde mali Nemci vojenské skladište, zdevastovaná. Zničením prievozu je ešte viac sťažený styk medzi oboma časťami obce. Taký neutešený bol obraz vtedajších Lekároviec. Ale najviac trápila obyvateľov skutočnosť, že boli odrezaní od Slovenska.