Historický vývoj

Život v praveku, teda v pradávnej minulosti, o ktorej sa dozvedáme iba z archeologických nálezov, z hmotných pamiatok, ktoré po sebe človek zanechal v podobe kamenných nástrojov, ohníšť, keramických úlomkov a napokon medených, bronzových, či železných výrobkov, zatiaľ z chotára obce doložený nemáme. Vieme však, že aj táto najvýchodnejšia časť Slovenska bola nepretržite obývaná už v predhistorickej dobe. Dokladajú to nálezy zo staršej i mladšej doby kamennej, z doby bronzovej aj železnej, z doby rímskej, z doby sťahovania národov i slovanskej, ktorými je posiata celá Východoslovenská nížina. Skutočnosť, že sa zatiaľ nenašli u nás, môže byť spôsobená niekoľkými príčinami. Ľudia mladšej doby kamennej sa pri osídľovaní vyhýbali zaplavovaným územiam, na ktorých nemohli zakladať pamätné miesta rodového kultu - pohrebiská. Tie možno očakávať nanajvýš na nánosových kužeľoch. Sídlištné nálezy z mladších dôb - bronzovej až slovanskej, keď ľudia obsadzovali aj úrodné nížiny popri tokoch, mohli byť nespočetne krát zmyté vodnými prívalmi. Ale - keďže archeologický prieskum v našom chotári doteraz nikdy uskutočnený nebol, je možné, že nálezy, predpokladané najmä na miestach terénnych vyvýšenín, ešte len Čakajú na svojich objaviteľov. Môže k ním prispieť každý, kto pri zemných prácach, či pri prácach poľnohospodárskeho charakteru náhodou narazí na opracovaný kameň, či iné výtvory rúk našich predchodcov a nemávne nad nimi rukou. Každý z nich má úžasnú vypovedaciu hodnotu v rukách odborníkov. Ak ich na ne upozorníme, pomôžu poodokryť závoj nad pradávnou minulosťou našej obce.

Historický vývoj na území dnešných Lekároviec v období včasného stredoveku môžeme sledovať v Širšom rámci, ako zeme so súvislým, trvalým slovanským osídlením, ktoré je doložené archeologicky aj historicky (Dejiny Slovenska L, Uličný, F. 1995, Varsík, B. 1978, Žudel, J. 1984 a i.). Slovania sú na území Východoslovenskej nížiny doložení ako autochtónne - pôvodné obyvateľstvo už od 6. storočia. V 9. storočí patrila k okrajovým územiam Svätoplukovej ríše, siahajúcej asi po Uh. V súvislosti s názvom rieky, ale i slovenským názvom našej obce, pripomeňme aj závery onomastiky (náuky o tvorení a historickom vývoji zemepisných mien), ktoré sa ich týkajú. Názov Uhu mal slovanskú podobu s nosovkou, ktorú starí Maďari prevzali v podobe Ung. Názov je možno ešte predslovanský, pravdepodobne však súvisí so slovanským základom (j) ug, s významom jasný, svetlý, juh - teda označujúci rieku s "jasnou" čistou vodou, tečúcou na juh. Pomenovania Lekároviec sa týka ďalší poznatok onomastiky, že rozsah územia s názvami obcí, končiacich na príponu - ovce sa zhoduje s rozsahom najstaršieho osídlenia Slovenska (Zeměpisná jména 1982). Naši slovanskí predkovia tu žili v roľnícko - pastierskych, prevažne rodových občinách, ktoré sa v 8.-9. storočí postupne rozvrstvovali. Väčšina slobodných, t.j. prostých, prostakov - nie s hanlivým významom, aký to slovo nadobudlo neskôr pod vplyvom povýšeneckého šľachtického nazerania na sedliakov, ale naopak, slobodných Členov občín užívala nedeliteľné pozemky, nediely, spoločne. Patrili sem lesy, vody, lúky, pastviny, posvätné miesta. Polia si každoročne delili lósom. Starešinovia rodu - najváženejší členovia - dedovia - už mali výsadné postavenie, ich majetky sa stavali dedičnými (Halaga, O.R. 1992). Vyššou organizačnou jednotkou združujúcou občiny bola slovanská župná sústava, nazývaná aj hradnou. Župa bola riadená z centra, zo slovanského hradiska, k akým patrilo hradisko v dnešnej obci Zemplín, aj hradisko preskúmané v areáli hradu v Užhorode.

Po vzniku Uhorského štátu sa stala slovanská župná sústava vzorom pri utváraní kráľovských komitátov. Do uhorského štátu boli časti Slovenska začleňované postupne. Územie Lekároviec bolo obsadené staromaďarskými hraničnými strážami približne v polovici 11. storočia za vlády uhorského kráľa Abu Samuela (1041 - 1044), kedy vznikla aj blízka Jovra (Ewr, Or, Heur), kde uhorskí králi osadili strážcov v pohraničí (Varsík, B. 1978 a i.). Obsadzovanie územia sa dialo vojenským spôsobom, čo sa iste nezaobišlo bez krviprelievania. Medzi tými, ktorí pretrvali, bola aj časť obyvateľstva s významnejším postavením. Oni a ich potomkovia sa spravidla zaraďovali medzi služobníkov uhorského kráľa (servientes, iobagiónes) a v 11. - 12. storočí sa ich postavenie blížilo postaveniu zemanov (Halaga, O.R. 1992, Marsina a i.). Pravda, po obsadení územia všetka pôda pripadla kráľovi, takže aj chotár našej obce sa stal vlastníctvom kráľa, ako majetok patriaci Užskému hradu, fyzicky stotožnenému častomonštrátskeho kláštora. Nie však nadlho, lebo už v nasledujúcom 16. storočí väčšia časť obce znova patrila Drugetovcom a len menšia Časť ostala vo vlastníctve kláštora. Drugetovská časť patrila k hradnému panstvu Nevické ešte aj v 17. storočí, keď drugetovský rod v mužskej vetve vymrel po tom, ako jeho posledného predstaviteľa, Žigmunda Drugeta popravili v Košiciach povstaleckí kuruci Imricha Tokolyho (Thokoly). Katovský meč tak r.1684 ukončil existenciu najmocnejšieho a najbohatšieho rodu Zemplínskej a Užskej stolice. Jeho obrovský majetok prešiel na ženskú vetvu a na základe rodinných zväzkov neskôr najväčšia časť z neho pripadla rodu Čákyovcov. V polovici 18. storočia drugetovská Časť Lekároviec znova patrila k panstvu hradu Užhorod, druhá ostáva stále vlastníctvom leleského kláštora (Bel,M. 1999). K roku 1786 hradná časť prešla pod správu Štátnej komory so sídlom v Užhorode (databanka ZM).

V ďalších záznamoch, ktoré sa o Lekárovciach zachovali, bol jej názov zapísaný v týchto podobách: r. 1401 opäť Lekardhaza, r. 1404 Lakarch, r. 1427 Lakardfalva, r. 1437 Lakar, r. 1451 Lakard, r.1469 Lekár, r.1499 Lakard, r.1504 Lakaarth, r.1599 Lakarth, v 18. storočí Lakart, Lakárth, Lekarty, r. 1808 Lakarty. Ľudový názov, ktorým obec pomenovávali samotní obyvatelia, sa ustálil v najstaršej podobe, vychádzajúcej z mena jej zakladateľa Lakarta - Lekart. Zápis z roku 1469 je svedectvom, že takto, so samohláskou - e - ho vyslovovalo aj obyvateľstvo v stredoveku. Aj táto skutočnosť svedčí o nepretržitom, súvislom osídlení obce Slovákmi. Obyvatelia slovenskej národnosti boli po celý čas existencie historickej obce obyvateľstvom pôvodným - autochtónnym a určujúcim, ktorému sa prispôsobovali aj rodiny prisťahovalcov iných národností. Je známe, že v stredoveku pri Lekárovciach jestvovali dnes už dávno zaniknuté dediny. Mirkovce, ktoré ležali medzí Lekárovcami a Bajanami boli starou slovenskou dedinou, ktorej názov súvisel s osobným menom zakladateľa - Mirko. Jeho meno dodnes živé v podobe Miroslav v sebe prechováva prastarý slovanský koreň mir - mier. Mená s takýmto koreňom - Radimír, Radím, Bohumír, Merata a pod. označovali u starých Slovanov ľudí, ktorí boli poverení ochranou ich posvätných miest, pokoj ktorých sa prísne rešpektoval. S takýmito menami alebo miestami súvisí aj celý rad pomenovaní obcí nielen na Slovensku, ale od Sedmohradska po Bielorusko. (Halaga, O.R. 1992). Jednou z nich boli Mirkovce pri našej obci, ktoré zanikli v priebehu 15. Storočia (Uličný, F. 1995). Časť ich obyvateľov mohla splynúť s Lekárovcami. Druhá zo zaniknutých dedín v susedstve Lekároviec mala názov Orozfalu a spomína sa v 15. storočí. V dedine bol aj vodný mlyn. Slovo Orosz v maďarčine znamená Rus, slovo falu dedina. Jej názov mohol súvisieť s menom zakladateľa, ktorý sa menoval Orosz, alebo s tým, že to bola dedina Rusínov, pričom prvý predpoklad je pravdepodobnejší (Uličný, F. 1995). Názvov dedín so vzťahom k slovu Rus bolo na východnom Slovensku a v priľahlých maďarských stoliciach v dôsledku historického vývoja pomerne veľa. Profesor Varsík ich uvádza okolo 20 v súvislostiach s osadzovaním ruských strážcov v pohraničných oblastiach, s menami zakladateľov alebo s doosídľovaním územia (Varsík, B. 1978). Názov Oroszfalu mala napríklad aj vyhynutá dedina v panstve Makovica a tiež zaniknutá dedina pri Rakovci neďaleko Michaloviec. Predpokladáme, že aj časť obyvateľov Orozfalvy mohla splynúť s obyvateľmi Lekároviec a ak boli medzi nimi Rusíni, iste mali vplyv aj na náboženský život v obci, ako sa ešte zmienime v príslušnej časti.

Vráťme sa však k podobám názvu Lekároviec. Keďže vládnucim národom v Uhorsku boli Maďari, je pochopiteľné, že sa ustaľovali aj názvy obcí v maďarskej podobe. Maďarský názov našej obce sa vyvinul do podoby Lakard, ktorá sa úradne uplatňovala do vzniku Československa. V roku 1920 sa stal názov Lekart, zaužívaný medzi slovenským obyvateľstvom, aj názvom úradným. Napriek tomu, že v rokoch 1939 - 44 bola obec násilne pripojená k Maďarsku a znova jej vrátili názov Lakard, aj napriek skutočnosti, že do roku 1946 bola pričlenená k ZSSR pod názvom Lekart písaný azbukou, treba považovať názov Lekart za oficiálny až do roku 1948. Vtedy Slovenská názvoslovná komisia v súlade so zásadami onomastiky a toponomastiky utvorila s prihliadnutím na pôvodný staroslovanský význam slova, skrytý v mene Lekart, dnešný úradný názov obce - Lekárovce.