Prírodné pomery obce

Prírodné pomery našej starobylej obce sú dané jej polohou, riekou, geologickou oblasťou podložia i činnosťou ľudí, pôsobiacich na životné prostredie. Najbližšími susediacimi obcami sú od západu Bajany, od juhu Veškovce a Vojkovce, od východu dnes slovensko - ukrajinskou hranicou oddelená Jovra, na severe Pinkovce a Bežovce. Chotár sa rozkladá vo východnej Časti Východoslovenskej nížiny v nadmorskej výške 99 - 109 metrov. Hory tu doširoka roztvárali svoju náruč, aby sme ich mohli len tušiť kdesi v belasej diaľke Slanských vrchov na západe, zelených masívov Vihorlatu a Popričného na severe, ale tu na človeka pôsobí nedohľadnosť horúcej nížiny s horovovsky vysokým letným nebom, melancholickej v období jesenných hmiel, so svištivými nápormi vetra počas krátkych dní zím, no nížiny stále rovnako krásnej pre toho, kto ju miluje. A milovali ju celé generácie pred nami, ktoré po sebe zanechali krásne, zádumčivé piesne, ťahavo sa nesúce od dediny k dedine počas "parobských" nocí, piesne, ktoré sa nemohli zrodiť vo vrchoch, iba na rovine.

Náš chotár s rozlohou okolo 1300 ha sa rozkladá na nánosovom vale Uhu, ktorý podložie treťohorných ílov po milióny rokov neúnavne pokrýval vrstvami štvrtohorných uloženín. Porast lužných lesov, zanikajúcich a znova vyrážajúcich z kedysi zamokrených plôch na pomaly, ale neúnavne sa vytvárajúcom vale rieky, pripravili pre budúcich usadlíkov nivné, prevažne glejové a oglejené pôdy, ktoré patria na Slovensku k stredne úrodným. Miestami ich ako spomienka na doby vytvárania pôdnej prikrývky prerušujú pieskové presypy, na akých zvyčajne možno nájsť stopy po praobyvateľoch tejto krajiny.

Priemernou ročnou teplotou (merania v rokoch 1901 - 1950) 9-10°C sa aj náš chotár radí medzi druhé najteplejšie územie Slovenska. Priemerný ročný úhrn zrážok dosahuje 650 mm. Významným faktorom, ovplyvňujúcim aj dnes náš chotár, je rieka Uh. Pramení na území Ukrajiny pod Užským priesmykom. Patrí do zbernej oblasti rieky Tisy, odvádzajúcej vodu z východných častí Slovenska cez Dunaj do Čierneho mora. Až po Užhorod tečie Uh v horskej oblasti, čo je príčinou jeho častých, nečakaných vzdutí po prudkých letných búrkach alebo pri prudkom odmäku v skorých jarných mesiacoch. Niekoľko kilometrov pred Užhorodom vstupuje rieka do nížiny a prudko sa stáča na západ, k nám. Za Lekárovcami prijíma ešte vody stekajúce z úbočí Vihorlatu, splynie s Laborcom a po tom, čo zlejú svoje vody s Latoricou a Ondavou, ktorá už spojila svoje vody s Topľou, vytvoria Bodrog, jedinú slovenskú rieku bez vlastného prameňa, zato najmocnejší prítok Tisy.

Povodie Uhu sa odhaduje na 2 790 km2, dĺžka toku je 126,5 km. Z toho na Slovensko pripadá ani necelá polovica plochy povodia, asi 1 110 km2 a iba 19,6 km toku, ale tie, vďaka ktorým sa Uh stal pre ľudí žijúcich na jeho brehoch nielen požehnaním, lež aj hrozbou. Za priaznivých okolností poskytoval dostatok vody pre hospodárenie i domácnosti, dreviny lužných lesov, prútie a trstinu ako materiály so širokým ľudovým využitím, ryby a i. Pri záplavách však spôsoboval a spôsobuje značné škody. Jeho dlhoročný priemerný prietok je 31,8 m3 za sekundu, ale za kritických stavov sa zvyšuje nad 300 m3/sek. (napr. 11.12.1965 833 m3/sek.). Jeho mútnosť dosahuje až 3,12 kg plavením na jeden kubický meter vody a v priebehu roka jeho vody odnesú, podľa meraní hydrológov, až 355.000 ton plavenín.